Vždy som bola zvláštne dieťa. Nevedela som sa hrať s rovesníkmi, nechápala som spoločenské konvencie, neznášala som zmeny, mala som svoje bizarné záujmy. Ľudia si moju odlišnosť vysvetľovali rôzne. Niektorí si mysleli, že sa na mne podpísala neprítomnosť otca, iní obviňovali moju mamu, že ma zle vychováva. Ako sa však ukázalo pred pár mesiacmi, v mojich dvadsiatich štyroch, všetci sa mýlili. Mám Aspergerov syndróm, vývojovú poruchu, ktorá sa prejavuje narušením v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie a predstavivosti.

Biela pláž v mesačnom svite svieti takmer rovnako ako lúka, ktorú mám na Slovensku pred drevenicou. A rovnaký mám aj pocit. Pocit kontaktu s prírodou a Bohom. Ja viem, že tento pocit môžem mať všade, aj na električkovej zástavke pred Tescom (kde ho inak občas aj mávam), ale v prírode je to jednoduchšie – bližšie. Odtiaľ to ide aj k nám do mesta – ale byť na bielej pláži zaliatej mesačným svitom je ako stáť v centre amfiteátra.

Keď vyjde toto číslo .týždňa, bude po bieloruských voľbách a Alexander Lukašenko sa po štvrtý raz stane prezidentom. Už to, že sa dá takáto veta napísať niekoľko dní vopred, svedčí o tom, že Bielorusko má stále ďaleko k európskej krajine, medzi ktoré by ho mnoho Európanov, najmä v Poľsku, rado počítalo.

Neprejde takmer ani deň, aby sa nehovorilo o tom, ako by si poslanci parlamentu či ministri mali znížiť platy, a tým demonštrovať počas hospodárskej krízy solidaritu s občanmi.

Najväčší únik tajných informácií z prostredia americkej armády v dejinách – takú nálepku si vyslúžil októbrový čin serveru WikiLeaks: zverejnenie vyše 400-tisíc tajných vojenských dokumentov.

Summit Európskej rady, ktorý mal namiesto terajšieho provizória gréko- a eurovalu nájsť trvalý mechanizmus riešenia dlhových kríz, sa skončil klasicky: Odkladom na december. Nedohodu nad kľúčovou otázkou, teda či bude treba „otvoriť“ Lisabonskú zmluvu, a ak áno, akými technikami, a najmä, čo má „otvorenie“ presne obsahovať, zakryli lídri novým poverením komisie van Rompuya (Task force), aby návrh vypracovala.

V januári 1990 som dovŕšil sedemnásť a ako veľa mladých mužov v tomto veku, aj ja som sa snažil nájsť pre svoj život zmysel. A tak som čítal, čítal a čítal. Bolo to v šťastnej dobe, keď u nás hromadne vychádzali preklady všetkého zaujímavého, čo komunizmus desaťročia zakazoval. A tak som mal veľa možností hľadať. Až som našiel východoázijské bojové umenia.

Minulý rok oslávila Univerzita Komenského 90. rokov od svojho vzniku. V tejto súvislosti sa na stránkach .týždňa rozvinula diskusia, prečo na pôde inštitúcie, ktorá by mala byť elitnou, tak často víťazí priemer. Je to v malej krajine, navyše zaťaženej desaťročiami komunizmom, nevyhnutnosť, alebo máme na to byť lepší? Aj o tom na pôde Univerzitného pastoračného centra v Bratislave diskutovali pred stovkami študentov hostia Štefana Hríba: prorektor Univerzity Komenského Peter Osuský, vysokoškolský učiteľ Ľubomír Tomáška a vysokoškolský učiteľ fyziky a redaktor .týždňa Martin Mojžiš.

Tak tu sa nočný pokoj rozhodne nedodržiava. Dvanásta už odbila, ale pouličný newyorleanský jugband sa až teraz dostáva do vyšších obrátok.

Bolo to jedno z veľkých rozhodnutí českého ministra obrany Alexandra Vondru, ministra, za ktorého by som dal ruku do ohňa, že nepremýšľa „čecháčkovsky“.