Mal tmavé tónované sklá, všetky sedačky vyzerali ako v prvej triede, ktorá stále zíva prázdnotou, v texte k fotografii píšu, že je tam aj wifi pripojenie, ale to som v Jancurových žltých vlakoch medzi Komárnom a Bratislavou vyskúšal tiež. Ale inak to bol on, ten istý City Elefant, poschodový prímestský vlak, ktorým jazdím každý deň zo svojho okraja Prahy do centra.

Nástup nového kabinetu Roberta Fica vzbudzuje otázku, či sa modernizácia Slovenska na ďalšie štyri roky nezastaví alebo aspoň nespomalí. Skôr ako reformy môžeme očakávať zápas občianskej i odbornej verejnosti o zachovanie vecí, ktoré doteraz fungovali.

Od čias cyklistických Pretekov mieru, výstavného športového podujatia socialistického Československa, a hviezdnych pretekárov, akými boli a stále sú Jan Smolík, Ján Svorada, Pavol Gálik či Dušan Zeman, Slovensko nezažilo taký záujem o cestnú cyklistiku, ako je tomu v tomto roku a práve v posledných troch týždňoch.

Minulé storočie patrilo básnikom, dvadsiate patrí športovcom, to ďalšie bude patriť mysliteľom. Tak nejako sa zamýšľal Štepán vo filme Jak svět přichází o básníky a ani netušil, ako blízko bol k pravde.

Písať v týždenníku o práve prebiehajúcom hokejovom turnaji je trochu ošemetná záležitosť. Medzi uzávierkou čísla a jeho objavením sa v stánkoch uplynú dva dni, odohrajú sa dva zápasy a všetko môže byť inak. Ale zas úplne všetko hádam nie.

V chotári našej obce je jazero vzdialené asi 5 či 6 kilometrov od dediny. Má podlhovastý tvar polmesiaca, je dlhé bezmála kilometer a široké len 200 – 300 metrov. Je to pozostatok niekdajšieho Dunaja z tých čias, keď ešte neregulovali rieky. Voda v jazere je príjemná, hladká, obsahuje trocha minerálnych solí a jód. Bližšia strana je piesčitá, tú vzdialenejšiu pokrýva trstina, v ktorej sa skrýva aj niekoľko rybárskych stanovíšť. Podľa legendy sa tam svojho času liečili zranení tureckí vojaci.