Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.

Není divu, že po téměř apokalyptickém dvacátém století se i v Česku zvedá nostalgická vlna po starém Rakousku. Ovšem v prostředí postmoderního relativismu, názorového rovnostářství, ztráty kolektivní autority a dnes už malého zájmu „o smysl českých dějin,“ jde většinou jen o žabomyší války na stránkách vadnoucích českých listů či v odpadním koši mnoha stránek internetových.

Aj odprírodnení kaviarenskí povaľači si už určite všimli, že sa v posledných desaťročiach v mestách začali objavovať straky. Prelietavajú nám nad hlavami v množstvách, ktoré by kedysi možno inšpirovali aj Hitchcocka.

Chcel právo a spravodlivosť pre všetkých, ale nakoniec dostal guľku do hlavy. Peter Tosh bol prvý mentor Boba Marleyho, člen legendárnych The Wailers a neskôr aj najradikálnejšia hviezda reggae hudby.

Začiatkom júna 2012 boli v Británii oslavy 60. výročia vlády britskej kráľovnej Alžbety II. Námestie pred kráľovským palácom a priľahlé ulice boli natrieskané rozjarenými ľuďmi. Vzdávali hold symbolu svojej vlasti. Hlavou mi nevdojak prebleskli tváre a mená prezidentov oboch samostatných Slovenských republík: Jozef Tiso, Rudolf Schuster (prechodne Vladimír Mečiar), Michal Kováč, Ivan Gašparovič.

V kríze vidí pôrodné bolesti rodiacej sa novej ekonomickej paradigmy. Podnikateľov, ktorí vedia profitovať len zo zákulisných politických machinácií, nazýva vekslákmi. A tvrdí, že v minulosti došlo k pretrhnutiu kontinuity elít. Český podnikateľ Luděk Pfeifer.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

V jeho obľúbenej kaviarni na rohu Grösslingovej a Bezručovej mu prinesú kávu po krátkej chvíli. Bez objednávania – vedia, akú má rád. Spokojný štamgast s typickou iskrou v oku rozpráva nielen o svojej novej knihe. Milan Lasica.

Je veľa jedál, ktoré majú zaujímavý príbeh a o ich vzniku sa rozprávajú legendy. Pri žiadnom z nich však neexistuje toľko rôznych verzií, ako práve pri uhliarskych špagetách – spaghetti alla carbonara.

Sudičky mu prorokovali bohatú a úspešnú kariéru, ale túto sezónu by holandský krídelník najradšej hodil za hlavu. Prehral v nej všetko, čo sa dalo.