Od čias cyklistických Pretekov mieru, výstavného športového podujatia socialistického Československa, a hviezdnych pretekárov, akými boli a stále sú Jan Smolík, Ján Svorada, Pavol Gálik či Dušan Zeman, Slovensko nezažilo taký záujem o cestnú cyklistiku, ako je tomu v tomto roku a práve v posledných troch týždňoch.

Minulé storočie patrilo básnikom, dvadsiate patrí športovcom, to ďalšie bude patriť mysliteľom. Tak nejako sa zamýšľal Štepán vo filme Jak svět přichází o básníky a ani netušil, ako blízko bol k pravde.

Písať v týždenníku o práve prebiehajúcom hokejovom turnaji je trochu ošemetná záležitosť. Medzi uzávierkou čísla a jeho objavením sa v stánkoch uplynú dva dni, odohrajú sa dva zápasy a všetko môže byť inak. Ale zas úplne všetko hádam nie.

V chotári našej obce je jazero vzdialené asi 5 či 6 kilometrov od dediny. Má podlhovastý tvar polmesiaca, je dlhé bezmála kilometer a široké len 200 – 300 metrov. Je to pozostatok niekdajšieho Dunaja z tých čias, keď ešte neregulovali rieky. Voda v jazere je príjemná, hladká, obsahuje trocha minerálnych solí a jód. Bližšia strana je piesčitá, tú vzdialenejšiu pokrýva trstina, v ktorej sa skrýva aj niekoľko rybárskych stanovíšť. Podľa legendy sa tam svojho času liečili zranení tureckí vojaci.

Kde sa odohrávajú príbehy zásadných diel slovenskej literatúry? Kde vysedávali naši umelci a politici? Kde sa udiali mnohé významné spoločenské udalosti? Áno, epicentrom našich dejín sú krčmy, kaviarne a hostince.