Prízraky minulosti sa vracajú. Zapĺňajú chaotické vákuum dnešnej politickej scény. Môžu mať nové kostýmy, stará povaha však presvitá. Znova sa spomína fašizmus. Pre niekoho hrozba, pre iných pokušenie. Čo s ním?

Ak komunisti niekoho označili za zločinca, je slušný predpoklad, že dotyčný človek si zaslúži uznanie. Do kín sa práve dostal film o bratoch Mašínovcoch, ktorí presne zodpovedajú uvedenému popisu. A nie je to žiadna historická nuda.

Robert Fico je po štvrtýkrát premiérom. Ako bude vyzerať jeho vládnutie sa ukázalo už v predvolebnej kampani. Minister vnútra postavil mimo služby vyšetrovateľov okolo Jána Čurillu, odvolali policajné vedenie a ohlásili ďalšie čistky. A toto je len začiatok.

Ikonického hudobníka, humoristu a herca si aj 23 rokov po smrti pamätajú takmer všetci. Generácia dnešných stredoškolákov však začína mať v slovenských umeleckých legendách medzery. Aspoň tak to ukázala krátka anketa v úvode predstavenia Filip v Divadle Jána Palárika v Trnave.

Tomáš Janovic nás opustil a my, ľudia s koreňmi v 20. storočí, sme opäť osirenejší. Pretože on to storočie nieže spoluvytváral, on ním bol. A my sme opäť viac sami, napospas tým nervovoparalytickým vplyvom súčasnosti. Ale tak to chodí, všetko vždy raz zíde z javiska a stáva sa históriou, zostanú len spomienky. Ponúkame vám zopár.

O čom je svet Tomáša Janovica? O kľúčovom okamihu, ktorý je v letmosti najťažšie zachytiť.

Vyzerá to na unesený rok, ale nie je to tak. 2024 je číslo, nie osud. To, aký bude, nemá v rukách ani vláda, ani opozícia, a dokonca ani globálne trendy. Aj číslo 2024 bude určené najmä naším slobodným rozhodovaním.

Mení sa dnes svetový poriadok? Môže Rusko obnoviť svoju sféru vplyvu? Hrozí, že Slovensko vypadne zo slobodného sveta? Sú aktuálne kroky vlády cestou von z EÚ? Odpovedá bývalý veľvyslanec pri NATO, poslanec PS Tomáš Valášek.

Malé plastové kocky aj postavičky so žltými tvárami si pamätáme z detstva. Ako malí sme si z nich vytvárali vlastný svet. Mnohým radosť z ikonickej stavebnice Lego pretrvala do dospelosti.

Reč je o súčasných pojmových zmätkoch v morálke a politike. Nemám veľmi rád výraz „postfaktuálna doba“. Aj preto, že tento výraz môže niekto čítať ako vyhlásenie, že už žiadne fakty neexistujú či prinajmenšom stratili cenu, a že je to hotová vec.