Keď konkláve zvolilo Josepha Ratzingera za pápeža, väčšina Nemcov zrazu zabudla, že ešte donedávna mal doma visačku arcikonzervatívneho spiatočníka. Ale 20. apríla 2005 vyšiel bulvárny Bild s legendárnou titulkou "Wir sind Papst!" (Sme pápež!), a aspoň načas bolo rozhodnuté. Niežeby sa z Nemcov zrazu stali bohabojní katolíci: ale voľba Nemca za pápeža pôsobila na národ, gniavený výčitkami svedomia, ako definitívne rozhrešenie za Hitlera.

"Dnes večer nie sú žiadne nové správy," povie moderátor a nasleduje pätnásť minút klavírnej hudby. Dnes nepredstaviteľné, ale stalo sa. Ako minulý týždeň pripomenula ČTK, pamätný "deň bez správ" nastal v rádiu BBC pred osemdesiatimi rokmi presne 18. apríla 1930 na Veľký piatok. Nešlo o žiadnu provokáciu, ani si redaktori svojvoľne neurobili veľkonočné prázdniny. Deň bez správ mal hneď niekoľko príčin. V skutočnosti to vlastne ani nebol deň bez dôležitých udalostí, začali sa napríklad nepokoje na území vtedajšej Indie, správy o nich sa však do redakcie nedostali včas.

Filip Šebánek už ako mladý tínedžer hrával na saxofóne s Lacom Déczim, ktorý mu dal prezývku "Noha". Emigroval do Nemecka, no modrá knižka mu zabránila odísť s Déczim do New Yorku. Zostal preto v Nemecku a založil kapelu N.O.H.A., čiže Noise Of Human Art. Po obrovskom úspechu na Pohode sa N.O.H.A. vracia do Bratislavy.

Keďže 40 rokov komunizmu pretrhlo rodinné podnikanie, len málo začínajúcich podnikateľov po roku 1989 mohlo nadväzovať na firmy predkov.

Skoro každý pozná podnikateľské rodiny, ako sú Hiltonovci, Murdochovci či zakladatelia automobiliek Peugeot a Ferrari. No aj u nás na Slovensku sme mali úspešných a ctihodných podnikateľov. Ich mená sú okrem ich potomkov a historikov verejnosti v podstate neznáme.

Emil, ďakujem Ti za veľkonočný pozdrav, aj keď si mi ho poslal trochu predčasne, lebo do Veľkej noci ešte zopár dní zostáva, ale aj tak ma potešilo, že si si na mňa spomenul, hoci neviem, prečo si vybral pohľadnicu s nápisom Veľa vody!, ako keby na Veľkú noc mali polievať mňa.

Mal som slovenskú hymnu vždy rád. Po tej našej českej uspávanke, veď viete: „Kde domov můj“, mi tá slovenská blesky metajúca polovica chýbala a chýba mi ešte aj teraz, po dvadsiatich rokoch od federácie.

Pod železničným násypom bruselskej stanice Gare du Nord sa tiahne pustá ulica, Rue d´Aerschot. „Toto nie je žiadny pisoár,“ je ružovou farbou napísané na niekoľkých miestach. Takmer všetky domy majú výklady, v ktorých sedia prostitútky. Okolo nich sa tmolia svorky mladých mužov. Pred výkladmi vyvolávajú obscénne výzvy, svojimi pohľadmi aj gestami zosmiešňujú prostitútky a vyvršujú si na nich zlosť. Prostitútky sa usmievajú. Väčšinou sú mladé, mnohé sú až nápadne pekné. Sú to Európanky.

Pred pár rokmi by to vyzeralo ako sen: v priebehu piatich dní zahral v Bratislave Pat Metheny a Jan Garbarek. Obidvaja vo vrcholnej forme.

Denník Pravda nemá šťastie na majiteľov. Najprv to bola Komunistická strana, potom chvíľu zamestnanci Pravdy, od ktorých akcie odkúpil Juraj Široký, známy nielen svojou aktivitou pre Štátnu bezpečnosť, ale aj ako jeden z otcov-zakladateľov Smeru. No a v roku 2006 vstúpila do Pravdy britská mediálna skupina Northclife International, ktorá vyzerala ako štandardné riešenie. Lenže britská mediálna skupina sa k Pravde akoby ani nehlásila. Akoby len skúšala, či sa na tom dá niečo zarobiť. Keď sme nedávno chceli hovoriť so zástupcom vydavateľa, veľmi nebolo s kým.